Alžbeta Mateová
Dnes /impresia/
Slnko sa dávno utopilo v chladných vodách. Mám rada "konečnú" dňa, kedy si Noc sadá na moju strechu a sťahuje hviezdy stále nižšie...Spolu s Tichom majú na nej svoje stále miesto. Možno v tme ani nezbadali, že je nová. Vychádzam v teplom svetri von, dýcham bielymi obláčikmi do tmy a počúvam, ako sa Ticho s Nocou rozprávajú... Vraj deň nie je nikdy taký dlhý, ako ho potrebujem. Ale treba ho nechať odísť každý večer niekam, kam mu cestu ukazuje červené veľké slnko. Noc mi zatvára oči a svet je zrazu iba taký, ako ho "cítim". Aj ľudia sú takí. Nie ako ich vidím, ale ako ich cítim.