Slnko sa dávno utopilo v chladných vodách. Mám rada "konečnú" dňa, kedy si Noc sadá na moju strechu a sťahuje hviezdy stále nižšie...Spolu s Tichom majú na nej svoje stále miesto. Možno v tme ani nezbadali, že je nová. Vychádzam v teplom svetri von, dýcham bielymi obláčikmi do tmy a počúvam, ako sa Ticho s Nocou rozprávajú... Vraj deň nie je nikdy taký dlhý, ako ho potrebujem. Ale treba ho nechať odísť každý večer niekam, kam mu cestu ukazuje červené veľké slnko. Noc mi zatvára oči a svet je zrazu iba taký, ako ho "cítim". Aj ľudia sú takí. Nie ako ich vidím, ale ako ich cítim. pokračovanie článku
Sklonená nad prácou sa v duchu klaniam drevu odovzdávajúc mu aspoň čosi z môjho človečenstva. Nelakujem si nechty a nenosím prstene. Dôverne poznám vlastné ruky. Nosím na nich jazvy mojej občasnej nešikovnosti. Vybledli dávno a nebolia. Rokmi to vnímam tak, že stáli za to. Aj jazvy niekde hlboko v nás. Kto ich nemá? Sú také príznačne ľudské... Len ich nevidno. Len ich cítime. Nosíme po zvyšok života. Robia z nás ľudí takými, akými sme práve v tomto okamihu. Nezamýšľam sa ako letí čas, nech plynie, zarovno s tempom mojej práce. pokračovanie článku
Stojíme ticho nad riekou. Lebo ticho je niekedy najkrajšia hudba, lebo ticho nepotrebuje slová. Možno sme tu takto stáli vždy, celé storočia. Ale iba zdanlivo naveky...Kým tu sme, tak sa dívame ako sa pod nami zlievajú rieky. Snáď jedna odhodlaná naplniť nepoznaným život druhej. Odvaha dávať a tiež prijímať. Odvaha plávať k neznámym brehom a v diaľke sa rozplynúť. Znovuzrodiť sa v prameni. Na úteku pred náhliacim sa časom tu stojím s tebou . Vo vetre niečo hovoríš, a slová letia niekam po prúde. Ja v svojom tichu hromadím kamene vzdušného zámku, čo som stavala hádam celý život. Ešte ich pár je. Prisahám, že tie zvyšky polepím a skutočný hrad bude stáť. Aby som si zase dokázala, že sny viem meniť na skutočnosť. Už niekoľký krát. Toto je hádam posledný, možno nie, neviem. pokračovanie článku
Našla som miesto niekde medzi jeseňou a zimou. Pár ešte teplých lúčov a studené dotyky so zemou. Niekde vnútri ma pália žeravé uhlíky. Minulosť dávno obrátili na popol. Stretávam stromy. Pred zimou sú obnažené ako naše duše. Zastavím sa, počúvam. Les nikdy nie je ticho.Len treba rozumieť. Že zdanie často klame, že utajená sila iba drieme. Že zima končí jarou, že rany sa hoja. Len treba pevne obstáť , síce sa držať zeme, ale pozrieť s dôverou aj do oblakov. pokračovanie článku
Niekedy aj na mňa dýchne zima.Studená svojimi farbami. Niekto tomu aj nemusí veriť, lebo som stále v pohybe a moje dni nemajú hranicu s nocou, čiže by som ani nemala vnímať, či je leto alebo zima. Nemám sezóny, stále mám akosi jednu veľkú, prácou nabitú. Keď si líham spať, tak nelíham niekam do tmy a do myšlienok, ale úplne vyčerpaná skočím rovno do mora snov.Nikomu nehovorím, prečo je to tak. Ponorím sa a vidím iné svety, podobné tomu nášmu. Niekedy sa vraciam na tie isté miesta. Ako aj v živote. Sú miesta, kam sa vraciame. Ja sa vraciam na miesta, kde očividne spí história. Dýcha a pospáva vo zvláštnom, nášmu uchu už takmer neprirodzenom , tichu. Čas neúprosne plynie, zborí aj zdanlivo nezboriteľné...vymazáva aj spomienky. Niekedy našťastie. pokračovanie článku
Asi som sa zbláznila, asi mám málo práce a starostí, alebo mi do kompletky ateliéru už chýbalo zase niečo nevšedné. Žeby na inšpiráciu, fakt už neviem. A tak sme kúpili papagája. Žako kongo, prosím pekne. Taký, čo ani netuší, že nejaké Kongo jestvuje... Ešte je vlastne dieťa, ale riadny vandal. Tak mu aj zostalo meno Žak Kong Vandal, však trošku je ako akčný hrdina Jean-Claude Van Damme , ale je jednoducho Vandal. Až keď sa ocitol u nás doma, zistila som, že izba sa zmenšila o parádne veľkú klietku a prach treba utierať po aktívnych preletoch a náletoch nového spolubývajúceho dvakrát denne - minimálne... A ešte aj strom sme mu postavili , taký dvojmetrový - nech má kde sedieť . Aj hračičky a hojdačky som mu v rámci relaxu urobila. pokračovanie článku
Včera zomrel Peter Steele vo veku 48 rokov . Type O Negative. Akosi nemám slov. Len spomienky na výborný koncert v Budapešti v roku 2007.
Ticho je niekedy najlepšia hudba. Nemyslím absolútne ticho. Myslím ticho krajiny. Schádzajúc údolím riečky Litavy sa ho učím počúvať. Stromy sa prebúdzajú po zime, tichúčko vŕzgavo zívajú nahýbajúc sa k drobnej riečke akoby si chceli ráno umyť tvár. Skláňajú sa časom a terénom pokrútené, zdanlivo ešte bez sily, bez farieb... Len mach ich zohrieval v zime. Ako pomyslenie na jar, ktorá vždy príde. pokračovanie článku
Keď ujdem z reality, hľadám človeka , ktorý nie je. V náhodných ľuďoch, ktorých stretávam, ktorých spoznávam, ktorých pozdravím, a do ktorých nechtiac vrážam na ulici. Tak sa prebúdzam zo svojich snov. Je to idealizácia alebo niečo tomu veľmi podobné. Prizriem sa bližšie sklenenému poháru a ten mi praskne v ruke. Sú chvíle, keď mám pocit (aaach ten pocit:-) , že tu ani nikto nie je. Dívam sa do zrkadla a skúmam svoju tvár. Snažím sa vidieť to, čo očami nie je možné uvidieť. To, čo je skryté pred nami samými a aj pred druhými. pokračovanie článku
Keď sa už nedá dýchať to dusno, niekedy aj medzi ľuďmi, idem dýchať les. Zatvorím okná aj dvere za sebou. Cesta lesom vedie do kopca niekam za svetlom. Unikám niekam preč aj z vlastnej hlavy. Tu sa to dá. Všetko, čo v tejto chvíli potrebujem, mám. Šliapem po lístí z predošlých rokov ako po spomienkach. Stúpajú mnou až niekde k mojej hlave. pokračovanie článku
Keď si človek myslí, že už Nič a Nikto sa mu nezmestí do života, tak sa niečo stane, čo prevráti všetko naopak. Však už bolo v posledné mesiace všetko tak, že ani s Nocou som sa nebavila. Vlastne nebavila som sa takmer s nikým. Zašitá so svojím Tichom každú voľnú chvíľu pri práci. Unavená maminou chorobou, nemocnicami, liekmi, vybavovačkami , ustavičným zháňaním niečoho a tvárením sa, že je všetko v poriadku, že chuť do života musí byť vždy a za každú cenu. Vlastný úsmev na tvári ma unavoval. Pripadal mi ako grimasa. Nad všetkým ľudským nešťastím a biedou. Niekedy sa to tak zosype. Vždy som si povedala, že to raz prejde... pokračovanie článku
Sme s mojím kolegom v jednom nemenovanom "Markete" a prezeráme si sedaciu súpravu. Pracovníka v označenom "firemnom" tričku oslovíme, ako sa poťahová látka čistí a ošetruje. "To len tak handričkou" , tvári sa neisto a mykne plecom. "Alebo metličkou?", pýtam sa schválne dosť infantilne. "Aj metličkou môžete. A možno aj vysávačom..." Kolega nevydrží: "Mali by ste o tom hádam aj niečo vedieť, alebo aspoň priniesť nejaký leták alebo návod. " "Ja som tu len takýýýý...,"znie odpoveď. Nejako to predýchame, nič sa viac nepýtame. Netušíme ešte, že to bude mať aj pokračovanie. Potrebujeme ešte štyri postele a štyri rošty a matrace... Konečne sme si vybrali, platíme. Pokladníčka nás usmerní: " Postele si vezmite tam, sedačku tam, matrace hentam!" Keďže na chrbát to nenaložíme, ideme si objednať dopravu. Za pultom nikto nesedí. V rade už za nami po chvíli stojí niekoľko ľudí. "Slečna išla na kávu, zavolajte si ju mobilom," oznámi nám vedľa sediaci pracovník. "Samozrejme svojím, lebo to je iná firma..." pokračovanie článku
Každý má chuť niekedy zdupkať. Každý pozná ten pocit. Sú situácie, kedy je to hanbou a sú situácie, kedy sa to vôbec nedá. A sú chvíle, kedy je to hádam najrozumnejšie, čo sa dá spraviť. Možno aj v záujme záchrany vlastného duševného aj fyzického zdravia. Tak konečne vyťahujem z komory bežky, nahrejem si hrubé ponožky a idem. Láka ma vziať Dunča so sebou, ale ešte je pridivoké šteňa, zrejme by sme to spolu nezvládli tak, ako s jeho predchodkyňou. Čiže iba s jedným riadnym pádom... Tak utekám zase z domu, od povinností, od práce a od všetkého, čo láme moje pokojné vody...O čom sa mi nechce písať, ani hovoriť. Niekedy už nestačí dobiť baterky prácou v ateliéri. Ako kedysi. Jednoducho sú v živote veci, ktoré vám z hodiny na hodinu zmenia spôsob života. A celý rytmus dňa. Tak dýcham kus slobody, počúvam iba ako mi sviští sneh pod lyžami. Ide sa ľahúčko, ani nezbadám a už som niečo vyše dve hodiny ďaleko od cesty, kde som odstavila auto. Úplne iná krajina. Stromy akoby mali niekoľko sto rokov a ani stopy po človeku, aj cestička skončila. Ocitám sa na chotári. Srnky , i keď boli v bezpečnej diaľke, spozorneli... pokračovanie článku
It´s better to be hated for what you are,than to be loved for what you are not. / Je lepšie byť nenávidený za to čo si,ako byť milovaný za to,čo nie si./Gide, A. pokračovanie článku
Ráno zdvihnem žalúzie a vonku vidím sneh. Je to taký malý zázrak. Vetvy ihličnanu sa zohýbajú pod jeho váhou. Noc je už dávno preč. Zrazu mám pocit, že práca počká. Býva to zriedka, ale vždy to asi príde v pravú chvíľu. Tak vypínam...Nikto nič nemusí vedieť. Sadám do auta. Na úteku od práce a povinností si cestu vymyslím. Vnímam , aký je pod snehom tento náš "takmer juh". Biela krajina beží ticho okolo mňa. Je taká rovná.Stromy klamú, že sú čierne. Tenké, vysoké, stoja rovno ako vojaci...Svet na chvíľu stratil farby. Život nie. pokračovanie článku
Bol u nás v ateliéri priateľ. Zastaví sa vždy po práci na pár slov. Vraj treba sa rozprávať a rozprávať. Kým som nemala doma chorú matku, tak som mohla aj celý deň mlčať. Mlčať a pracovať a byť ponorená iba niekde v svojej hlave. S "vyriešenou minulosťou" - ako sa tomu hovorí - som mohla žiť pre svoju prácu a voliť iba pekné, čo si prajem vidieť a počuť. Niekto by povedal, že môžem žiť ako chcem. Taká"slasť" však nemá dlhé trvanie. Z môjho ticha a vlastnej hlavy ma vyhnala mamina choroba. Tak sa súčasťou môjho života stalo utrpenie druhých. Do tej pohody niekde vo vlastnej mysli už často netrafím. Je to iný svet. pokračovanie článku
Nad anjelmi sa už nezamýšľam. Ani ich tento rok "nerobím". Nie sú vôbec takí, akých ich vidíme. Zdá sa, že mnohí vidíme samých komerčných. A tí skutoční sú niekde v povetrí a len my máme tú odvahu, že im kreslíme krídla. Oni sú predsa ľahší ako vzduch, ktorý dýchame. Priehľadnejší ako prameň, ktorý si vieme predstaviť.Úmerne s únavou sa blížia Vianoce. Kráčam smerom domov hore ulicou. Predo mnou sa zažínajú vianočné svetlá. Už aj na dedine. Svietia okná . Svetiel a svetielok je viac ako obvykle. Aj tak, žiada sa mi zakričať, nebuďte sami! pokračovanie článku
Blíži sa december. Skoro sa stmieva. Prichádza najdlhšia noc . Hodím na seba armádny prešivák a ledabolo sa obujem. Na dvore tancuje Zima po snehu. Noc sedí na streche a ja sa jej čudujem,že sa netrasie chladom ako ja. Hviezdy sa zakryli bielou perinou. Vynášam kadejaké smeti po výmene okien a priebežnom domurovaní a líčení. Vonku stretnem iba Ticho. Len moje kroky ho vyrušia zo zamyslenia. Pes niekde spí a mačky sú všetky vo svojom košíku. Túlia sa k sebe. Z komína ide biely dym v ústrety ešte belšej oblohe. Mám pocit, že obloha je ťažká, a že možno spadne. pokračovanie článku
Neznášam reklamy s témou Vianoc. Vianoce sú predovšetkým o inom. Alebo sa mýlim?
Sneží. pokračovanie článku
November 1982. Nádherné žlté lístie na zemi. Jesenné žiarivé, ale studené slnko. Deň mojej svadby. Ráno prebudenie sa do štátneho smútku. Zomrel Brežnev. Celý deň plný smútočných pochodov. Sloboda už a ešte v nedohľadne. pokračovanie článku
Som asi z tých, ktorí si myslia, že raj máme na zemi. Len ho nevnímame . Ukrýva ho stena každodennosti, povinností a starostí. Niekedy sa od všetkého odtrhnem a otvorím si oči . Vtedy sa idem nadýchať pre ďalšie dni... Ani skorý súmrak nezakryje všetky farby roztopašnej jesene. Stromy mi hádžu listy všetkých farieb pod nohy, keď stúpam k svojmu vzdušnému zámku. Je dobre, kým ho mám vo svojich predstavách. Núti ma to stále ísť ďalej, aby som si ho budovala stále krajší a krajší. pokračovanie článku
Každý rok mu nosím kvety. Pálim sviečky každý sviatok. Za neho. "Riadne"modllitby sa mi darí odriekať iba akosi mechanicky, preto mám ešte aj tie vlastné. Keď zažijem niečo pekné, mrzí ma, že nie je so mnou. Iba dúfam, že mi je stále nablízku. Otec. Vlastne ocino - ako som mu hovorila. Neverila by som, že život úplne zdravého človeka je taký krehký, že sa môže zlomiť tak v okamihu. Predčasne. Keď som si ako dieťa uvedomila smrteľnosť, prvý krát som pocítila úzkosť a strach. Život sám mi stále dokazuje, že sme obklopení smrťou. Mám už dosť rokov, ale neviem si na to zvyknúť. Nedokážem to prijímať. A nedokážem prijať ani to, že niekto, kto mi bol blízky, už tu so mnou nie je. Nie je celkom pravda, že čas hojí rany. Iba ich tíši. Vydržia byť ticho iba do času, kým do nich niečím zas nerypneme. Alebo niečo alebo niekto do nich nezarýpe. pokračovanie článku
Niekedy to vidím tak. Bez detailov a bez špiny. Ako keď si dám dolu okuliare. Svet sa trochu rozmaže... Nie od sĺz. Nie vždy býva dôvod na plač. Len niekedy treba jednoducho nevidieť. Zbaviť sa detailov, ktoré rušia. Vtedy sa na chvíľku lepšie dýcha. Hovorím tomu , že myslím na samé pekné veci. Vraj umelec dosahuje svoje vrcholy, keď sa trápi. Tak to nie je o mne. Na prácu potrebujem kúsok šťastia a eufórie. Takže niekedy jednoducho všeličo nechcem vidieť. A možno ani počuť.Na také mi stačia všedné dni. Aby som sa trápila pre niečo, pre niekoho...Aby som sa bála chorôb a samoty. Aby som sa rozčuľovala pre kopu byrokracie, aby ma niekto vytočil... Alebo..."čojaviemčoešte". Snažím sa, aby u mňa prevládli dni nie všedné.Tie nevšedné trávim pri práci. Myslím, že okamihy šťastia sú veľmi prchavé a krátke. Sú to chvíle, keď som s ľuďmi, ktorých mám rada. Nepoznám niečo také ako každodennosť alebo všednosť v pravom slova zmysle... pokračovanie článku
Vyjdem na dvor a stretnem Hmlu. "Pozri, aké mám krásne šaty,"povie mi. Nemusí mi to pripomínať, sama vidím a zľahka sa ich nadýchnem. Voňajú vlhkou zemou a lístím. Ráno nikdy nie je rovnaké, aj keď je na tom istom dvore. Chvíľu nemyslím na to, čo ma čaká v tento deň. Hmla ma vytiahne k sebe do záhrady. "Poď, poď..." Aj moje šteniatko sa k nej pridá...Lavička je mokrá, zem mäkká... pokračovanie článku
Kráčam po ulici. Tlačená zemskou príťažlivosťou. Vzlietnuť môžem iba v myšlienkach. Ale aj tie občas vedia riadne ťažiť. Niekedy sa nedívam pod nohy, tak sa aj potknem...Všetci sa z času na čas potkneme. Niekto sa potom obzerá, či ho niekto nevidel, niekto to smiešne maskuje... To netreba. Aj potknutie treba vedieť prijať. A tak sa nebojím. Nebojím sa dívať sa hore. Vidím detaily, ktoré ľudská ruka stvorila a tie dnešné ju nestihli zničiť... Človek je rýchlejší ničiteľ ako čas. Často ho predbieha. Cez preteky s časom nám všeličo doslova ujde. Tak pomaly kráčam a dívam sa hore. Nie až na oblohu. Tam plávajú obrazy z oblakov. Menia sa v pohybe. Ľahučké, nadýchané . Ja sa dívam na fasády domov. Na to, čo vytvorili ľudské ruky z kameňa. A tak vidím telo Ježišovo... Anjelov s krídlami... pokračovanie článku
Tak ako to býva málokedy, lebo sa stále kamsi ponáhľam a stále mám čo robiť - zrazu som mala chvíľku času. Podarilo sa mi všeličo vybaviť v predstihu, už len počkať na dcéru, kým jej skončí prednáška a pôjdeme do nemocnice pozrieť babku - teda moju mamu....Prejdem sa zatiaľ a pozriem sa na miesta spojené s mojím detstvom. Prechádzam tadiaľ často, ale málokedy je čas pristaviť sa a prežiť okamih. "Vyhoď ma tu, prosím ťa," poprosila som kolegu pri sv. Trojici. Vystúpim z auta takmer doma a predsa už dávno nie.... Tak tu som prežila preveľkú časť svojho detstva. V tomto "dome" , ktorý je už roky iba dierou medzi ostatnými....Vraj ho zrútili, aby bolo vidno barbakan... A takto je ho vidno doteraz... pokračovanie článku
Október je hrdzavý. Niekedy krásny žiarivý a niekedy jednoducho iba hrdzavý. Napadá mi, že ním leto definitívne zomiera. V plnej paráde. Berie si so sebou kamsi všetko zlato. Postŕha ho zo stromov. Zostanú bez šiat ako moja duša. Bezradne blúdi v daždi smutných písmen. Padajú z výšky a lámu sa na zemi. Krehké a pravdivé. Cez slzy nedá sa čítať medzi nimi. V lístí šumia , a tak sa strácajú. Vietor ich odnáša - nedajú sa čítať znova a znova... pokračovanie článku
Niekto si povie, že to bolo iba zviera, tak čo "vyrábam" a čo smútim. Bol to môj pes, moja mačka, môj kocúr...Moji každodenní spoločníci a priatelia. Súčasť môjho ateliéru. Verní a nezištní. Rozumeli sme si. Lola bola úžasná. Priniesla mi ju "stratenú a hladnú" moja metalistka pre pár rokmi. Mala som už svojho kocúra Ozzyho, ale do Loly som sa tiež hneď zamilovala. Bola veselá, tvrdohlavá, vždy vedela, čo chce a prvá bola "pri mištičke". Ona a Ozzy mali privilégium byť v dome, sedieť so mnou pri práci , odpočívať na vankúši. Boli poriadni a vedeli, čo sa patrí. Keď chceli ísť von, vypýtali sa. Ako v rozprávke sa Ozzy zamiloval do Loly a mali spolu rozkošné deti. Štyri. Po pár rokoch mi Ozzy zmizol neviem kam - radšej nevedieť. pokračovanie článku
Sedím v aute, som na ceste do mesta, veziem mladšiu dcéru na autobusko. Ide do mojej metropoly za svojou sestrou, ktorá tam študuje. Náš, ako vždy živý, dialóg pretne zvonenie mobilu. pokračovanie článku
Je večer. Priatelia odišli. Zostala len vôňa broskyňovice v pohárikoch a pohodové slová v éteri. Za oknom sa zjesenieva. Vraciam sa k svojej práci. Vo svetle lampy sú farby tajomnejšie ako vo dne. Dýchajú tichom. Beriem štetec do ruky a listujem v myšlienkach. Čítam slová niekde spred pár rokov a objavujem novú slobodu v živote. Vedieť sa rozhodnúť a zbaviť sa pomyselných prekliatí z minulosti. Je zhubné žiť vo včerajšku a prenášať si batoh vlastných sebaobvinení. Sú len obranou proti vine na druhej strane. Aj tak je ťažké riešiť, kto a kedy bol vinný. Prichádzam na to, že je to úplne zbytočné. Sebatýranie. Uviaznutie v skutočnej samote, ktorá je ako kruh, ktorý sa bojíme prekročiť. pokračovanie článku
Niekedy rozmýšľam, že keby bol môj život ako takmer sa nemeniaca čiara tejto diaľnice, tak by to určite nebolo ono... Ale on sa menil a mení. Keď sa blížim k metropole, premýšľam, kde som bola toľko rokov. Niekedy cítim ľútosť neodlišujúc ju od nostalgie. Čas pretvoril mesto zvonku. V jeho vnútri však brány domov mlčky strážia svoje tajomstvá. Podstata sa nemení. Aj na rušnej ulici dokážem nájsť ticho skorého rána. Známe detaily. Nie som majster v parkovaní v centre a tak často parkujem v podzemí, kde vždy tŕpnem, že sa tam nezmestím a trochu nadávam, že čo tak šetrili na centimetroch... pokračovanie článku
Som iba tvorivý človek,rezbárka
